Slovenský čuvač je pastiersky pes s pokojným temperamentom. Ak sa chová vo vhodných podmienkach, uplatňuje sa nielen jeho prirodzená odolnosť a samostatnosť, tvrdosť a vytrvalosť rodeného obranára, ale aj schopnosť zastávať také úlohy aké ešte nepoznal. Uplatňuje sa výborne aj ako strážny pes obydlí. Slovenský čuvač je dnes využívaný ako spoločník a ochranca. Je vhodný na stráženie obydlí. K svojmu pánovi aj celej jeho rodine je veľmi prítulným a milým kamarátom, nie je však na svojom pánovi až taký závislý ako iné plemená. K cudzím ľuďom sa chová nedôverčivo a nemá príliš rád ich dotyky, môže sa chovať až agresívne. Sú však aj jedinci ktorý sú v tomto vzťahu bezkonfliktný.

Pokiaľ je pes dobre vychovávaný a nemá s deťmi žiadne zlé skúsenosti z mladosti, je im veľmi dobrým kamarátom.

Slovenský čuvač je veľký pes, mierne obdĺžnikového tvaru. Hlava je silná, podlhovastá, v mozgovej časti podlhovastá .Nos tupý, stredne dlhý, má rovný profil a zaberá takmer polovicu dĺžky hlavy. Je dosť široký a mierne sa zužuje k nozdrám. Papuľa je silná, stredne dlhá, najmä v lete s tupými nozdrami čiernej farby. Pysky sú primknuté, v kútikoch uzavretého tvaru a s čiernou sliznicou, ktorá papuľu úzko a bez previsov lemuje. Pysky sú stredne hrubé, podnebie je čierne. Oči sú tmavohnedé, oválne, bystrého pohľadu, priamej polohy. Uši sú vysoko nasadené, pri koreni pohyblivé, kratšie, klopené do bočne neseného V podľa hlavy. Srsť na uchu je od polovice krátka, jemná. Dolný okraj ucha v pokoji siaha po papuľu. Mocný krk je rovnako dlhý ako hlava. Nasadený priamo a vo vzduchu je vysoko nesený. Široký hrudník s klenutými rebrami. Chrbát slovenského čuvača je pevný, v bedrách mierne klenutý, silný, stredne dlhý. Brucho je mierne vtiahnuté, zadok silný, štvorcový a ľahko sklonený. Nohy sú rovné, majú priamy postoj, sú silné, okrúhle a zavreté. Chvost je nízko nasadený, siaha po predpätie, má tvar cigary, v behu je nesený oblúkovito, nad bedrami zahnutý, v pokoji.

Srsť je hustá, bielej farby. Žltkastý nádych pri koreňoch uší je prípustný, ale nežiadúci, zreteľné žlté škvrny sú neprípustné. Srsť tvorí hustý, huňatý kožuch, bez cestičky na chrbte a bez závesov na chvoste a zadnej časti stehien. Na hlave a končatinách srsť nie je taká hustá. Od koreňa uší dozadu prechádza pozvoľna na hrivu.

Domovom slovenského čuvača sú slovenské hory, kde ho už stáročia chovali ako pastierskeho psa. Podľa bystrosti a bdelosti dostal meno čuvač od slova čuť, počuť, odtiaľ pochádza názov plemena slovenský čuvač. Základný povel na ,,predstúpenie" psa pred stádom na okraji pasienka znie: ,,Choď čuvač!" Tento horský pastierky pes s podobným pôvodom ako maďarský kuvas takmer vyhynul. Prežil vďaka Prof. Antonínovi Hrůzovi , ktorý začína organizovaný chov založením plemennej knihy a spolku chvateľov. Prvý evidovaný vrh po psovi Jerry pochádzajúcom od sučky Kory zapísal Prof. A.Hrůza 4.6.1926 na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Ako predseda Únie a Spolku chovateľov čuvačov organizoval chov veľmi starostlivo. Ešte roku 1940, keď vyšiel III. Zväzok plemennej knihy, podchytilo sa na chov každé šteňa a všetci noví majitelia sa stávali členmi spolku. Chovná základňa sa začala obmedzovať za nemeckej okupácie, keď bola činnosť našich spolkov takmer obmedzená. Správa plemennej knihy bola obnovená až po smrti prof. A. Hrůzu, ktorý zomrel 15.3.1950. No až omnoho rokov neskôr a to v roku 1965 konečne nastal čas na ktorom sa uznal jeho štandard Medzinárodnou kynologickou federáciou (FCI) no na základe Maďarského kynologického zväzu, ktorý podal proti nášmu štandardu protest týkajúci sa pôvodnosti, ktorú prisudzoval kuvasovi. V roku 1969 sa definitívne obhájilo stanovisko o uznanie slovenského čuvača ako plemena.