Akita inu je dôstojný, kľudný, verný, poslušný a chápavý pes. No niektoré jedince môžu byť náladové a niekedy ťažko zvládnuteľné. So svojou dosť tvrdou povahou, panovačnosťou a značnou fyzickou silou je skôr vhodný pre skúsených kynológov.

Svojmu pánovi je akita oddaný, rovnako ako celej jeho rodine, kde sa prejavuje prítulne. K cudzím ľuďom je nedôverčivý, k útočníkovi vie nekompromisne a tvrdo zasiahnuť. Zvieratá, ktoré s ňou žijú v spoločnej domácnosti príma dobre. Vo vzťahu k ostatným psom sa môže niekedy prejavovať agresívne, kontaktu s nimi je nutné učiť ho od malička. Najmä samce bývajú pri stretnutiach s inými psami niekedy bojovne naladený.

Akita inu je veľký, plne proporciovaný, pes so silnou, súmernou stavbou tela. Hlavu má k pomeru telu primeranú, s osobitým medvedím výzorom. Stredne dlhý ňufák sa ku koncu mierne zužuje. Oči sú malé, majú tmavohnedú farbu, čím je tmavšia, tým lepšie. Takmer trojuholníkového tvaru. Pomerne malé uši, sú silné, trojuholníkového tvaru, nosené nad očami v rovine chrbta a krku, ľahko naklonené dopredu. Nosná huba veľká a čierna. Krk silný a svalnatý, bez lalokov. Telo býva skoro kvadratické, len suky môžu byť o niečo dlhšie. Chrbát je rovný a krátky, bedrá sú široké a svalnaté. Hrudník široký, s mierne klenutými rebrami a vtiahnutým bruchom. Akita inu má rovné predné nohy, lakte priliehajú k telu. Laby siné, okrúhle, klenuté a tesno zovreté. Chvost býva vysoko nasadený, silný, pevne stočený, nesený cez chrbát.

Srsť akitu inu býva tvrdá, rovná a odstávajúca, má rovné a silné pesíky, podsada mäkká a hustá. Farba srsti báva červená, čierna, sézamová, biela, alebo žíhaná. Farebné znaky musia byť dobre ohraničené. Všetky uvedené farby okrem bielej musia mať belavé sfarbenie na okrajoch papule, na tvári, pod hrdlom, na hrudníku a bruchu, na spodnej línii chvosta a na vnútorných stranách končatín tzv. urajiro.

V Japonsku znamenajú slová ,,inu" alebo ,,ken" psa. Akita inu je pes z oblasti akita. V Japonsku platí, že akita inu predstavuje symbol zdravia a blahobytu. V Japonsku ho považujú za kultúrne vlastníctvo. V roku 1957 sa japonský bádatelia vydali na expedíciu k južnému pólu. Na túto expedíciu si so sebou zobrali aj 20 psov z tohto plemena, na ťahanie saní. No expedícia sa musela vrátiť nazad, kvôli zlým poveternostným podmienkam. Vybavenie a tiež psov však nechali na polárnom kruhu. Všetci milovníci psov boli vtedy veľmi pobúrený. O tri roky neskôr sa expedícia zopakovala. Prekvapenie bolo veľké, keď na starom táborisku našli ešte z pôvodných dvadsiatich psov dvanástich. Všetci boli v dobrom zdravotnom stave. Psy lovili tulene a iné zvieratá. Časom sa však zrejme v extrémnych podmienkach prejavil aj kanibalizmus a ôsmy chýbajúci psy asi padli za obeť silnejším dvanástim. Cisár Hirohiko dal podnet, aby na pamiatku tejto udalosti bol odhalený pamätník dvanástich akitov životnej veľkosti. Tento pamätník má pripomínať pamätný výkon psov japonského národného plemena akita inu. Čistokrvný akita inu je považovaný dodnes za symbol postavenia. Je to staré plemeno, no kedy sa toto plemeno objavilo je otázne. Jedny hovoria, že pred 200 rokmi, iný zase, že pred 400 rokmi. Presné obdobie vzniku sa nedá predne určiť, lebo sa neustále menilo. Prvé dôkazy o psovi typu akita pochádzajú z obdobia ,,Edo". Už od roku 1500 vraj viedli jeho plemennú knihu. Na jeho vyšľachtení sa podieľal japonský šľachtic, ktorý žil vo vyhnanstvo v provincii Akita na ostrove Honšú. V roku 1948 bol v japonsku založený Kennel Club, ktorý je dnes členom FCI. FCI zaregistrovala plemeno až v roku 1964. Japonský chovatelia odrádzajú európskych milovníkov akitov, aby si akitu kupovali v Japonsku, pretože sú presvedčený, že pravého akitu inu chovajú len oni.